Špeciálne poďakovanie pre Tangreto za skvelú organizáciu, cenné rady a skúsenosti.

Plážová promenáda v Miami je obraz z ako Amerického filmu. Vlastne prečo ako, veď sme v júúúessej. Zovšadiaľ znie hlboký bublavý zvuk pravých osemvalcov, hlasná muzika a ľudská vrava. Reštaurácie beznádejne plné. Už sa zotmelo a slávna Miami Beach, jedna z najdlhších a najkrajších pláží, už zíva prázdnotou. Potuluje sa tu len niekoľko samotychtivých párikov a my. A zdá sa, že aj nejaké štvornohé čudo, ale je tma a nedá sa rozoznať, či je to pes alebo len nadmernou konzumáciou unavený spoluobčan. Nuž, nabudúce treba prísť skôr a rezervovať si viac času na skúmanie tunajších tajných zákutí.

Ale stačí už o Miami, nie je to cieľ cesty. Tým je Great Abaco, jeden z najväčších Bahamských ostrovov. Presuňme sa na mape medzi dvadsiatu šiestu a dvadsiatu siedmu rovnobežku, prekrižujme ju sedemdesiatym siedmym poludníkom, kde na severovýchode začína Bahamské súostrovie. Atlantický oceán tu odovzdáva vládu Abačskému moru. Nielen tak pozvoľna, ale naraz, pobrežným reefom, za ktorým už zrazu hĺbka stačí akurát na malé jachty a katamarany. Veľké lode veru neraz stroskotali na skrytých skaliskách, neraz nabehli na plytčinu. Celé toto more je jedna veľká, dá sa povedať dokonca veľkolepá piesková panva s hĺbkou iba niekoľko metrov. Sen každého pravoverného slováka – jemný piesok, čistá voda, a len aby sa nepokazila miešačka. Ten piesok, zaslúži si niekoľko slov. Čisto biely, niekde s nádychom do červena, víri sa v príboji a vytvára pláže, ako vystrihnuté z turistických príručiek, či skôr reklamných materiálov cestovných kancelárií. Tu ani nemusia nič prikrášľovať, všetko je pravda. Čestné pionierske. Hneď od začiatku domorodí obyvatelia ukazujú prívetivú povahu. Akoby vás už pri príchode ladili na pohodu, zabudnúť na každodenné povinnosti, a sústrediť sa na účel príchodu – oddych, relax, zábava. Tieto tri činnosti sú tu alfou a omegou. Ich ústretovosť, zdá sa, nemá konca kraja, o čom sme sa presvedčili už v prvý deň a neustále presviedčali počas celého pobytu. Počas čakania na prevzatie plavidla nás mimoriadne milá a ochotná pani pôvodom z Kanady usadila v neďalekej reštaurácii. Reštaurácia vizuálne v zásade nič moc, kým si čovek neuvedomí, že vlastne obeduje na drevených doskách, pribitých na koly, ktoré trčia z mora. Medzi doskami škára ako ruka takže doklady, telefón a peňaženka okamžite putovali na bezpečnejšie miesto. Základná otázka už pri nástupe do taxíka na letisku bola, aká je miestna špecialita, ktorú by trom hladošom odporučili pod zub. Odpoveď znela “Conch”. Túto informáciu potvrdila aj pani v agentúre. Novinári tomu tuším hovoria – informácia overená z viacerých nezávislých zdrojov. Naklusali sme teda do reštauráce a zavelili “Conch”. Po chvíli čakania kohosi napadlo, že by nebolo od veci vygoogliť, čo to vlastne je. Milovníci morských potvor si určite prídu na svoje. Bolo to celkom poživateľné a niektorým z nás to zachutilo. Pre mňa ale jednorazová záležitosť, rezeň je rezeň. Prvú noc sme ostali v prístave a v Nedeľu začal štandardný kolotoč – zabývanie sa na lodi, zháňanie zásob a ostatné prepotrebné veci ako napríklad uchmatnutie najlepších šnorchlov a plutiev na naháňanie žralokov. Ako prvé samozrejme nájazd na najbližší obchod (nakoniec sa ukázalo, že nie najbližší, vďaka môjmu legendárnemu zmyslu pre orientáciu). Po naložení nákupu do košíkov prišla štandardná otázka o platení kartou. Teta s úsmevom krútila hlavou, dobreže nie dookola. Iba hotovosť. Čo teraz? Kde hľadať bankomat? Situáciu zachránil istý Joseph, ktorému v rade za nami došla trpezlivosť a ponúkol nám zaplatenie nákupu. Pravdaže, sľúbili sme, že príslušný obnos necháme na recepcii našej agentúry u tej milej pani z Kanady. A s úsmevom a nákupom sme odišli. Na Slovensku nepredstaviteľné, že? Konečne dvíhalme kotvy (rečový zvrat, v skutočnosti stačilo odviazať tri laná) a smerujeme na sever – voľba padla na Grand Guana Cay. Plavba bola krátka a pokojná, v zátoke sme sa vyviazali na bóju. A hajde na ostrov. Je to prvá zastávka, treba si to ptrične užiť. Podľa informácií od miestnych, sa v miestnej žúrkovni – klube Nippers – podáva pečené prasiatko. No darmo sa nám zbiehali slinky, prišli sme neskoro. Ostali nám oči pre plač, prázdne žalúdky a pohľad na tancujúcich, z ktorých niektorí, vzhľadom na telesné proporcie, predvádzali priam neuveriteľné kúsky. Žalúdok je žalúdok, a keď ten zavelí, nie je iná možnosť, ako zamieriť do najbližšieho podniku. Tancujúci z Nippers akoby nás sledovali, onedlho prikvitli a tentoraz zvolili kúpanie v bazéne spolu s odtrhnutým pásom žiaroviek osvetlenia. A to som si myslel, že im oči svietili iba z nadmernej konzumácie akoholu. Návrat na loď za úplnej tmy bol pomerne adrenalínová záležitost a čakalo nás prekvapenie číslo dva domorodej ústretovosti. Na palube sme našli oznam o varovaní pred nočnou zmenou a zosilnením vetra. Oficiálna predpoveď síce hovorila podobne, ale s miernejšími následkami. Rozhodli sme sa ostať na mieste, ale bójku doplniť o vyhodenie kotvy. Najjednoduchšie sa nám javilo naložiť kotvu do člna a odviezť ju od lode. Jednoducho myslené, jednoducho naplánované, vykonané za sprievodu všemožných vybraných slov. Na skrátenie, noc bola divoká, vietor mal v nárazoch aj viac ako štyridsať uzlov. Niekoľkokrát sa zdalo, že kotva to nevydrží, no našťaste držala ako prilepená. Bahamy nám teda už v prvú noc ukázali, že nereba nič podceňovať. A tú prebdenú noc dospíme inokedy. Ráno sa mal vietor upokojiť a s ním aj more no predpoveď počasia tu má zrejme tiež na starosti doktor Iľko. Asi by sa poriadne zapotil pri vysvetľovaní dvojmetrových vĺn a tridsaťpäťuzlového vetra cestou späť na Great Abaco. No akonáhle sme zašli do zátoky v Treasure Cay, už bolo počsie podľa predpovede.

Plávajúce prasiatko. Bežnému Slovákovi sa hneď vyjaví mäsko naložené v omáčke alebo vlastnej šťave. Ihneď udrie do nosa vôňa a na jazyku pocíti tú lahodnú chuť. No, ako to už býva, realita je iná. Plávajúce prasiatko tu znamená doslova plávajúce prasiatko. No mali radšej napísať morské prasiatko. V No Name Cay žije celé stádo, spolu s niekoľkými sliepkami. Čľapkajú sa v mori, sú prítulné(tie prasiatka), a ak má prišelec aj nejakú stravu, sú ešte prítulnejšie. Jedno z nich sa mi pred očami priam obracalo na pekáči a zachránilo ich len varovanie, že sú zákonom chránené. Sú zvyknuté na ľudí, radi sa nechávajú kŕmiť (dokonca to nie je zakázané, ale vyžadované), škrabkať a pózujú pred kamerami s noblesou modelky. Stačilo naložiť do člna a … no, tentoraz mali štastie, poďme radšej preč, cieľ je ostrov Green Turtle Cay. Na zmiernene žiaľu za pečeným prasiatkom sme si na večeru urobili kúpené steaky a naozaj to pomohlo. Potrebujeme urobiť menšie opravy na lodi a z agentúry nám zabezpečili na opravu domorodého majstra. Nie je až taký domorodý, je to amík menom George a žije tu už tridsaťpäť rokov. Neodmietne pozvanie na pivo, rozhodne nie je dnes prvé. S hrdosťou ukazuje svoj dom niekde na kopci na opačnej strane prístavu. Po chvíli dumania a ďalšom pive nakladá skipperské kreslo do otlčenej dodávky. Nedúfame, že ho opraví, ani či sa ešte vôbec vráti. Vrátil sa asi o dve hodiny. Aj s opraveným kreslom. A strávil na palube ďalšiu hodinu v družnom rozhovore pri pive. Kým odišiel, nezabudol si vyžiadať záznam preletu nad jeho domom z nášho drona. Je naň patrične hrdý a záznam chce ukazovať svojej rodine.

Ako to už býva, najlepšie zážitky sa začínajú buď slovami – mne sa tam nechce – alebo úplnou zhodou náhod. V tomto prípade je správna druhá možnosť, jeden náhodný pohľad na tabuľu nad polorozpadnutým stánkom spustil reťaz udalostí. Stánok niesol nápis “Fresh Conch salad” a jeho majiteľ bol veselý domorodec menom Eddie. Keď zbadal vstupovať tri napohľad hladné bledé tváre, spustil marketingovú kampaň o kvalite jeho šalátu z ulitníka. Aktuálne mal rozpracovanú objednávku, lenže okamžite oznámil, to nie je problém, len zabehne k moru a vytiahne čerstvé prísady. Tak aj bolo. Pred našimi očami a kamerami ich nalovil a urobil z nich naozaj chutný šalát. Ani mu nevadila naša prítomnosť pri celom procese, hoci tým prišiel o obchodné tajomstvo. Vykľul sa z neho ozajstný biznismen, kým ho dokončil, stihol nám predať nejaké tričká (s motívom jeho biznisu) a zlatý klinec dňa – rybačku v Atlantiku. Malým člnkom veľkosti kajaku a zrýchlením formuly jeden nás odviezol ďaleko na otvorené more. Každý námorník musí mať pred morom rešpekt a určitý strach, lebo more každú chybičku, prehnané sebavedomie alebo zaváhanie tvrdo a neľútostne trestá. Počasie bolo pokojné, vlny najviac do dvoch metrov, no až v takomto malom člnku, uprostred oceánu, s provou smerujúcou na nekonečne rastúcu horu vody, človek získa a vryje si do podvedomia a bude mať rešpekt pred ohromnou silou prírody, oceánu. Tento pocit, ešte dokáže ummocniť pohľad na fotografiu z drona, kde niekde tam dole, uprostred modrých šírav, pomaly napreduje náš malý člnok. Skoro ho nevidno. A hoci rybečka nebola úspešná a udice ostali prázdne, tento malý výlet vytvoril nezabudnuteľný zážitok. “Just a perfect day”.

Nasledujúce dni boli viac-menej oddychové, navštívili sme vychytené zátoky a kotviská v Spanish Cay či Powell Cay, pričom obe sa môžu pochváliť nádhernými plážami s bielym pieskom, palmami na pobreží alebo priezračnou vodou. Každé je niečím výnimočné, či už domácimi maznáčikmi s ostrými žiletkovými zubami (ľudia im vraj nijako zvlášť nechutia a vačšinou dotyčnúčasť tela vypľujú), alebo pokojom a tichom na niekoľkokilometrovej pláži. Alebo možnosťou plávať s rajou a pohladkať si ju. Toto mimochodom nie je celkom dobrý nápad, vzhľadom na dlhý chvost, na konci vybavený jedovatým tŕňom. Ale keď je človek dostatočne nevedomý… Raje v Manjack Cay sú našťastie zvyknuté na ľudí a tak sme mali šťastie, a neskutočný zážitok. Len si predstavte, stačí sa postaviť do vody a čoskoro pripláva veľká tmavá plachta, a pricucne sa na nohu. Niečo ako štvornohý chlpatý domáci vysavač. Len nevie sám vyskočiť na stôl.

Vzhľadom na časté návštevy tornád, v krčmách a hoteloch platí špecifický evakuačný plán. Ten si každý domáci alebo turista musí naštudovať a vštepiť si ho do hlavy. “1. Grab beer, 2. Run like hell”. Ignorovať druhý bod môžu iba obyvatelia jedného z posledných majákov na svete, ktorý od svojho postavenia stále používa pôvodnú techniku. Hope Town lighthouse, jeden z posledných majákov s petrolejovým horákom. Chráni námorníkov nepretržite už vyše dvesto rokov, Námorníkov v Atlantiku upozorňuje na pobrežný reef, tých z Abačského mora zase na pobrežné plytčiny. Výstup strmými schodmi vyvedie návštevníkov okolo zásobníkov na petrolej až priamo ku otočnému mechanizmu šošoviek. A ďalej na plošinu pre údržbu, z ktorej sa ale postupom času stala plošina pre turistov. Dostať sa na ňu nie je ťažké, len treba mať subtílnejšiu postavu, prielez je dosť malý. Pravda, pred dvesto rokmi boli aj ľudia mensí. Výhľad na celý pristav, na Atlantik aj Abačské more, je jeden z najkraších zážitkov. More je aj pri pohľade z lode krásne azúrové, ale až pohľad z výšky ukáže neuveriteľné farby, meniace sa s hĺbkou vody, rozčerenej pofukujúcim vetrom.

Tam, kde na západe končí chladný Atlantik, začína raj na Zemi, zvaný Bahamské ostrovy, obklopené Abačským morom. Nenašiel som lepšie zobrazenie tohoto odovzdania moci ako vo Fowl Cay, malý úzky ostrovček, malá pláž s ružovkastým pieskom, z jednej strany omývaná Atlantikom a z druhej Abačským morom. Sem-tam sa vody prelejú cez pláž zľava, sem-tam sprava. Neustály zápas prírody, síl, ktoré vytvárajú úžasné scenérie pre potešenie ľudského oka.

Hneď po prevzatí lode sme nestrácali ani minútu a vyplávali sme z Kaštely smer Brač. Mal som v posádke aj “čerstvé mäso”, prvoplavcov a tak sme tipovali, kto a kedy začne kŕmiť rybičky. Už už už sa to chystalo u jednej obete, dokonca to vyzeralo až na rekord v rýchlosti, ale na naše sklamanie to rozchodila. Pofukoval príjemný zadobočný vietor, a bol by priam hriech nevytiahnuť plachty. Plachtenie hneď v prvý deň dáva nádej, že to tak bude celý čas. Tentoraz ale vietor sklamal a po noci strávenej na bójke na Brači nás čakal celý deň jazdy na motor. Malo to svoje pozitívum v tom, že neboli vlny a mohli sme na obed zastať uprostred mora a v pokoji sa najesť a okúpať. Ďalšiu noc sme strávili na kotve v zátoke Lovište na Pelješaci. Čo čert nechcel, prestal nám fungovať motor, poháňajúci kotvovú reťaz, museli sme ju vypúšťať ručne, kľukou. Z malého priestoru na prove, kde zavadzia všetko, od uchytenia lán, cez člnok až po dvoch natlačených ľudí sa ozývali všetky možné vybrané slová, vrátane takých, čo som v živote nepočul. Celý problém spôsobila morská voda, ktorá sa dostala do spínača a jeho kontakty doslova odhnili. Našťastie, druhý fungoval bez problémov a aspoň vyťahovanie kotvy bolo v poriadku.

Príchod do starobylého Dubrovnika je plný prekvapení. S víziou odmeny za celodennú plavbu, výnimočného pohľadu na nočné mesto a nasvietené mestské hradby, volíme dlhšiu trasu s kurzom na mesto. Už niekoľko hodín fúka silný nárazový vietor spredu, ktorý robí plavbu trochu nepohodlnou. Akoby chcel oddialiť pohľad, na ktorý sa tešíme. Alebo skôr načasovať príchod na presne určenú hodinu. V momente vplávania do mestskej lagúny, priamo pred provu vyplávali zo zátoky dva malé motorové člny. Privítanie bolo veľkolepé, nielen vytúžený neobvyklý pohľad na nočné mesto z mora, ale k tomu aj skvelý ohňostroj zo spomínaných člnkov. Nie je dôležité kto a čo oslavoval, v tom okamihu vládla na lodi povznesená nálada, ktorá nás nepoustila až do noci. Vďaka tomu cesta plavebným kanálom do maríny, spestrená silným nárazovým protivetrom a vlnobitím až do maríny, ubehla ako voda. Uväzovanie lode v takom počasí je celkom zábavná športová disciplína, občas vedúca k zabaveniu depozitu za loď. Naštastie sa všetko podarilo a okolo jednej sme všetci zaliezli do kajút.

Nasledujúci deň sme v zmysle bojového plánu vyrazili do mesta. Priamo od maríny premáva autobus hromadnej dopravy s konečnou zastávkou pri vstupe do historického centra. Hoci bolo pomerne skoro ráno, uličky už boli plné. A to najhoršie malo ešte len prísť. Tušili sme to už pri pohľade na tri veľké výletné lode – ľudovo zvané paneláky, zakotvené v mestskom prístave. A v každom okolo dvetisíc turistov. Nie je ťažké si domyslieť, čo sa stalo keď ich po raňajkách otvorili. Sprievodcovia zavelili, a “cestovatelia” zobrali mesto útokom. V niektorých momentoch to vyzeralo ako v našom hlavnom meste pri nedávnych protestch. Vlastne by sa človek aj pomýlil, nebyť toho množstva fotoaparátov na krkoch a nespočetného množstva najhlúpejšieho vynálezu tohoto tisícročia(selfie tyč). A hoci nápis na stánku hlásal – “Na zmrzlinu je čas hocikedy”, podľa právneho názoru a odborného výkladu slečny za pultom, “hocikedy” je vesmírna časopriestorová konštanta zodpovedajúca pozemskému rozpätiu od deviatej do sedemnástej, takže tú zmrzku sme si museli kúpiť inde. V každom prípade za to stála. Ešte povinné magnetky a vyrážame na ostrov Mljet, národný park s historickým kláštorom uprostred morského jazera.

Rýchlosť celkom slušných sedem uzlov nám pomohla prekonať vzdialenosť medzi Dubrovníkom a Mljetom za prijateľných šesť hodín, a tak sme mohli večerať v pokoji na kotve v zátoke Pomena. Na noc hlásili zmenu a zosilnenie vetra, pre istotu som nastavil aj druhú kotvu. Dopadlo to tak iľkovsky, zmena síce prišla, ale už večer a s podstatne nižšou silou. Ráno posádka vyrazila za dobrodružstvom na bicykloch, starobylý kláštor uprostred jazera je totiž obkolesený turistickým chodníkom, samozrejme plným turistov. Pokrok evidentne dorazil aj do tohoto odľahlého kúta, pri tejto návšteve už boli bicykle vybavené horúcou novinkou – funkčnými brzdami. Do samotného kláštora sa dá dostať len pomocou člnka, tento ale patrí reštarácii na ostrove a predpokladá sa tým pádom aj nejaká konzumácia v podniku. Po krátkej porade sme sa uspokojili s fotografiami z brehu. Mljet je údajne najzelenší Chorvátsky ostrov a skutočne tak aj vyzerá. Vačšina Chorvátskych ostrovov sú vetrom vybičované skaly s nie moc hustým porastom, častokrát umelým. Vinice či olivové háje nahrádzajú v blízkosti ľudských obydlí pôvodný porast, slúžiace ako potrava pre divé kozy. Takže celozelený Mljet je príjemná zmena, osvieženie. Prvé, čo nás privítalo pri kotvení , bolo množstvo včiel. Evidentne boli hladné, ale boj o klobásky a pivo s hladnými námorníkmi jednoducho nemôžu vyhrať.

Nasledujúci deň nás čakala celkom krátka pomerne krátka preplavba na Lastovo. Už skôr sme sa dohodli na kotvení v zátoke Zaklopatica, v ktorej sme už niekoľkorát boli. Takže rýchlo vyviazať loď a hajde na veliko točeno do dediny. Lastovo je malý ostrov s ešte menšími dedinami, takže kto hľadá na dovolenke úplný pokoj a ticho, tu si príde na svoje. Zároveň tento ostrov ponúka jeden z najkrajších výhľadov na more v Chorvátsku. Za pekného počasia je údajne možné vidieť aj Taliansko, vzdialené asi sedemdesiat míľ. Večer sme nabehli do reštaurácie priamo pri móle na grilované ryby. Domáci ich piekli vonku na otvorenom ohnisku a boli naozaj fantastické. A hoci sme šiesti platili toľko, ako prednedávnom ôsmi, určite to stálo za to. Chorváti tie ryby jednoducho vedia pripraviť. S plnými bruchami sme zaľahli skôr ako sme chceli a už sa tešíme na ďalšiu zastávku.

Po niekoľkých hodinách jazdy na motor prichádzame k Zelenej jaskyni na ostrove Vis. Celý deň nefúkalo, sme pekne znudení. Len čo sa približujeme k zátoke pri jaskyni, je nám jasné, že sezóna už je v plnom prúde. Pred pár týždňami tu nebolo ani nohy, dnes je jaskyňa ohradená a vyberajú vstupné. Tak to ostane až do konca sezóny. Vyberač vstupného bol prístupný diskusii o cene a za odmenu si odniesol plechovku dobre vychladeného piva. Samozrejme s ňou hneď zaliezol mimo dohľadu svojich kolegov. Obdivujem ľudí, ktorí sa dokážu celý deň hojdať na mori v malom člnku a na priamom slnku. O prehliadke jaskyne sme si to zamierili do blízkej lagúny. Kotvíme a hneď skáčeme do vody. Má príjemných dvadsaťšesť stupňov, aspoň tak ukazuje teplomer na prístrojovom paneli, a to už je skoro ako vo vani. A potom ešte krátka plavba do Komiže, kde prenocujeme. Typicky Chorvátske, pôvodne rybárske mestečko, s veľmi príjemnou atmosférou. No len ak neprídete počas fotbalového zápasu medzi domácim tímom a Argentínou počas majstrovstiev sveta. Prístavná promenáda a všetky reštaurácie boli beznádejne plné. Neprekvapilo by ma, keby tu bol zhromaždený celý ostrov. Každý gól domácich bol odmenený hlasným revom a streľbou, dúfajme, že len do vzduchu. Výhru potom oslavovali dlho do noci ale napodiv to vôbec nepôsobilo rušivo. Alebo sme len boli unavení po dlhom dni a zaliezli príliš skoro. Vis a Lastovo považujem za najkrajsie Chorvátske destinácie aj napriek tomu, že turistický ruch na nich rastie, stále sú to tiché a pokojné miesta. V Komiži majú najlepšiu zmrzlinu v celom Chorvátsku a pred pár rokmi ju dokonca predávala Slovenka. Svet je veľká dedina, našinca človek stretne kdekoľvek.

Čaká nás posledný deň na lodi, trasu z Visu do Splitu som absovloval mnohokrát, a tak očakávam rutinnú plavbu. Predpoveď hovorí o silnejúcom zadobočnom vetre a tak ideme od začiatku na plné plachty. V zákryte Hvaru však vietor zmenil smer a pri pohľade na tmavé mračná pred nami je jasné, že predpoveď zase nevyšla. Len čo sme stihli stiahnuť plachty, už sa prihnal lejak sprevádzaný silným protivetrom. Keďže fúkalo od Šolty, nestihli sa zdvihnúť veľké vlny. Tie sa naplno ukázali až po preplavbe Splitskych vrát, čo je prieplav medzi Šoltou a Bračom. Silná Bora z hôr zdvihla približne metrové vlny a zvyšok cesty do prístavu pripomínal skôr húsenkovú dráhu. Opäť nás čakala zábava v podobe vyväzovania lode vo vetre s nárazmi dvadsaťpäť až tridsať uzlov, našťastie to bolo opať bez problémov. Doplávali sme na poslednú chvíľu, asi o hodinu vietor ešte zosilnel a prístroje ukazovali v nárazoch tridsaťpäť až štyridsať uzlov v maríne, čiže na voľnom mori to bolo ešte o dosť viac. To už nám ale bolo jedno, boli sme bezpečne uviazaní a chrúmali poslednú večeru na lodi. Zase to ubehlo neskutočne rýchlo ale už sa teším na jesenné regaty.

Tropický raj, v pravom zmysle slova. Typické pláže s bielym bieskom kontrastujú s hustou džungľou za rozsiahlymi ryžovými políčkami. Kedže Filipíny majú takmer sto miliónov obyvateľov, ani v najhlbšej džungli nie je ľudské obydlie ďaleko. Väčšina turistov sem príde práve kvôli plážam, no krajina ponúka omoho viac. Hustá tropická džungľa, cez ktorú sa predierajú rieky a riečky, ponúka veľmi príjemnú klímu, ak sa už človeku zunovalo opekanie sa na slnku, Už len prechod z voľného priestranstva medzi husto rastúce stromy znamená príjemné ochladenie. Aj tí, čo nemajú chuť sa vybrať ďalej od bezpečia hotelov to môžu zažiť, veľa ciest je vysekaných priamo cez takéto pralesy.

Ponaučenie prvé – never predpovedi počasia. Istý nemenovaný portál strašil búrkami, silným vetrom, dažďom. Už som takmer myslel, že ho nosím všade so sebou. Realita je omnoho príjemnejšia, skvelých 32stupňov a sem-tam obláčik. Najlepšia meteostanica sú domáci rybári.

Ponaučenie druhé – v krajine, kde banány, mango, kokosové orechy, rambutan (to je tá špecialitka, čo vyzerá ako morský ježko), citrusy, rastú všade takmer ako burina, si pod pojmom ovocný džús predstavujú vodu s éčkami zo sáčku. Pravdaže, ceny sú pre európana veľmi príjemné, za 300 pesos, čo je zhruba 5 eur sa dá získať celodenná strava, a to sa netreba veľmi obmedzovať. Na každom rohu je nejaká “eatery”, kde sa dá pomerne chutne najesť. Teda ak má človek rád Ázijskú stravu a ich sladkokyslé omáčky. Zaujímavé je, že s pikantnými jedlami to tu nepreháňajú. Netreba mať z toho obavy, čo je teplene upravené, to je bezpečné. Určite je dobré vybrať si podnik, kde sa motajú domorodci, tam to bude najchutnejšie. Ono to vlastne platí všeobecne, ked nevieš čo a ako, napodobňuj domácich. Stačí prísť k rozostaveným hrncom, popozerať pod pokrievky a vybrať si. Osobne som sa stal závislým na Lechon-e, čo je pomaly pečené prasiatko, podávané vačšinou s ryžou. Cebu a okolie je svojim Lechonom vychýrené, a hoci ide viac-menej o dedičstvo po Španieloch, považujú ho za národné jedlo. A potom delikatesa, čerstvé mango, vyrezávané priamo pred zvedavými očami.

Pár dní v Cebu City pomohlo mojim pľúcam k zdravej čiernej farbe, hoci musím uznať, že je tam podstatne čistejšie, ako napríklad v Colombe na SríLanke. Je tu tiež omnoho viac vidieť kontrast medzi bohatou a menej bohatou vrstvou. Murované a už na pohľad luxusné sídla susedia s drevenými, plechom pokrytými chatrčami. Pravda, je ťažké určiť spoločenskú vrstvu podľa príbytku. Uznajte, načo stavať murované sídla, keď máme celý rok príjemných tridsať stupňov? A prečo stavať, keď sa tajfún každý rok postará o kompletnú rekonštrukciu? No netreba sa báť ani počasia, ani ľudí. Sem-tam síce, len tak zo športu, unesú nejakého turistu, ale zvyčajne sa o neho dobre starajú a výkupné nie je vysoké. Kráčal som aj cez napohľad najchudobnejšie štvrte, ale nemal som pocit, ze by sa mohlo čokoľvek prihodiť. Oni už veľmi dobre chápu, že turisti nosia bubáky a vylomeniny tomu nepomáhajú. Sú to od prírody srdeční, usmievaví a nenároční ľudia.

Neďaleko Cebu je ostrov Bohol, jeden z najnavštevovanejších a jeho prívesok prepojený dvomi mostami, ostrov Panglao. Bohol sa pýši hlavne dvomi atrakciami – Chocolate Hills, čo sú kopce v centrálnej časti ostrova a v určitom počasí a čase sa farba týchto kopcov zmení na čokoládovú. Skutočne je tam veľmi pekne, žiaľ všadeprítomné zástupy turistov ma odtiaľ rýchlo vyhnali. Druhá atrakcia je Tarsier, najmenší primát na svete, veľký ako zovretá päsť plus dlhý chvost. Žije len na tomto ostrove a je pekelne rýchly. Niekoľkokrát utiekol z konára kým som stihol zaostriť fotoaparát. Slušný výkon na to, že mal spať po prehýrenej noci. Len pre zaujímavosť, hlavu dokáže otočiť o 180º.

Panglao sa už stihol stať vychýrenou turistickou lokalitou, samozrejme vďaka plážam, šnorchlovaniu, potápaniu a výletom na okolité ostrovčeky. Takže treba rátať s nekonečnými zástupmi obchodníkov s výletmi a suvenírmi. Zvyčajne je ale lepšie požičať si na pozemné výlety motorku, a na morské zase odchytiť rybára. Napriek tomu sa tam nájdu veľmi tiché miesta, kde opice behajú po dvore a kokosy rastú priamo nad chatkou. Kde je tak ticho, že počuť liezť domácu jašteričku a do najbližšej eatery alebo obchodu treba štvrťhodinku kráčať.

Ponaučenie tretie – pozor na hlavu. Keď sa na Filipínach objaví skoro meter deväťdesiat vysoký vešiak na šaty ako ja, skončiť to môže len s dobitým čelom (trikrát, aby som bol presný, potom som si už zapamätal). Všetky prístrešky sú totiž stavané na Filipíncov, čo znamená vo výške priemerného európskeho čela.

Filipíny sú asi jediná krajina, kde sa poplatky za letiská a prístavy platia priamo, nie sú zahrnuté v cene letenky alebo lodného lístku. Nie sú to horibilné sumy, ale treba s tým rátať a nechať si nejake Pesá až do konca. Predsalen nie je práve príjemné narýchlo hľadať bankomat alebo zmenáreň, nehovoriac o vyšších poplatkoch alebo horšom kurze. V každom prípade, návšteva Filipín stojí za to, a to nielen najznámejšie ostrovy, ale ktorýkoľvek z tých vyše sedemtisíc.

Ubehlo to ako voda, a tie tri mesiace sa zdali ako tri dni. Jedinec, zvyknutý na prácu zvyčajne prvé dni oddychuje ale najneskôr po mesiaci ho už začnú svrbieť prsty a nervozita z nedostatku tvorivej činnosti sa zvyšuje. A keď je tých mesiacov viac, hraničí to so šialenstvom. Ešte dobre, že cesta k najbližšej wifine trvá v priemere tri dni. Počas cesty to človeka prejde. A tak si sedím na letisku v Singapure, po troch takých, meditujem nad spiacimi koalami a premýšľam nad časom, stráveným v tejto krásnej krajine. Niekoľko ľudí sa ma opýtalo, prečo práve táto krajina a aj v niektorých blogoch a článkoch, ktoré som predtým čítal, som videl otázku, či sa vôbec oplatí taká cesta. Odpoveď samozrejme závisí na očakávaniach konkrétneho druhu živočícha, zvaného turista, takže si priblížme najrozšírenejšie druhy:

Najbežnejší – turista plážoidný (turistus beachis) v meste A nasadne do dopravného prostriedku, najčastejšie lietadla, a vystúpi v meste B. Z neho pokračuje do bodu C, čo je zvyčajne hotel čo najbližšie k pláži. Túto opustí len na jeden, alebo dva výlety so sprievodcom do okolia, prípadne na dennú návštevu najbližšieho shopping centra. Určite sú tu úžasné pláže, napríklad v okolí Ellistonu, Split Pointu, Esperance, Jurien Bay a mnohé ďalšie miesta, skryté pred davmi. Slávne Gold Coast sa ani náhodou nechytá na pláže a duny z čistobieleho piesku južného alebo severozápadného pobrežia. Tento turista si musí položiť otázku, či sa mu kvôli tomu oplatí cestovať na druhý koniec Zeme, lebo pláže Stredozemného mora sú rovnako skvelé. Len ten piesok… On sa tam nakoniec pravdepodobne vyberie, len aby mohol nasledujúceho pol roka začínať každú vetu slovami Keď som bol v….

Turista pozáručný (turistus historicus) je druh, ktorý prelezie všetky historické pamiatky v okruhu päťdesiat kilometrov v okolí. Zaujímavé nie je nič, čo je mladšie ako tristo rokov. Pre tento druh turistu Austrália moc nemá čo ponúknuť. Austrálčania fakticky žiadnu vlastnú históriu nemajú a na kántrenie domorodcov by najradšej zabudli. Z nedostatku lepších nápadov dochádza ku komickým situáciám, keď je napríklad hrdzavá vodovodná rúra označená “Heritage trail”. Čo sa stane s krajinou po príchode takzvaného kultúrneho národa najlepšie dokumentuje okolie Broken Hillu, ale vlastne okolie všetkých banských miest. Ak je ale tento druh zaťažený na kostoly, pravdepodobne si príde na svoje, sú tu naozaj skvosty z pálenej červenej (austrálskej červenej, skoro až rubínovej) tehly ako napríklad v meste Cowra.

Tur túlavý (turistus neobsedis) ako už z názvu vyplýva, nevydrží na jednom mieste viac ako dva dni a aj to len po požití konskej dávky veľmi silných sedatív. Je to človek, ktorý obdivuje prírodu, jej výtvory, pokoj a rozmanitosť života. Prírode je jedno, či oceán tú jaskyňu v útese bude hĺbiť tisíc alebo milión rokov, čas nič neznamená. Len pokoj a ticho, ďaleko od večného zhonu civilizácie. Pre tento druh, ku ktorému sa hlásim aj ja, je Austrália raj na zemi. Klokany, koaly, wombaty, krokodíly, dikobrazy a čojaviemčoešte, rozsiahle eukalyptové a mulgové lesíky, národné parky ako Wilson Promotory, alebo Goodawoona, či Nularbar sú len zlomkom toho, čo človek uvidí, keď sa vyberie niekoľko kilometrov do vnútrozemia. A treba ísť naozaj ďaleko, lebo hluk z kamiónovej dopravy počuť aj na dvadsať kilometrov. Odmena je takisto hlučná, kŕdle papagájov a vrán oznamujúcich si najnovšie klebety pri východe slnka na Pink Lake alebo Yarrie Lake zaručene zobudia aj najväčšieho spachtoša. Pravda, človek si zvykne aj na šibenicu a tak sa mi to po pár týždňnoch podarilo úplne ignorovať. Veď keď sa vykvákajú, možno povedia aj niečo k veci. A keď sa človeku zažiada zmena, stačí zájsť k oceánu a sledovať vyskakujúce alebo len tak lenivo sa povaľujúce veľryby. Toto divadlo určite stojí za to a pre mňa to bol jeden z najsilnejších zážitkov, hoci je len v zimnom období. Alebo zabehnúť pár kilometrov na sever od Perthu do parku Yanchep, kde v noci treba dávať pozor na klokany, špiónujúce, čo sa deje v aute. Nezriedka sa stane, že ráno človek rozospatý vykukne z karavanu a vrazí nosom priamo do klokanieho čumáka. Hlavne, ak si predtým nenasadí okuliare. Spomienky na túto krajinu len tak nevyblednú a maličký chrobák v mojej hlave už aj začal plánovať ďalšiu návštevu, tentokrát v lete. Nech kožuch trochu zhnedne.

Po vcelku príjemnom lete z Londýna do Colomba prichádzajú zmiešané pocity. Z troch bankomatov nefunguje ani jeden, a tak prechádzam na plán B a vyťahujem železné zásoby vo forme našej tvrdej meny. Tu sa už našťastie všetko podarí a mierim si to k východu. Kto už zažil ten pocit, keď z príjemne slečného Londýna a komfortnej klimatizácie v lietadle, prejde tými dverami do horúceho a vlhkého vzduchu tunajšieho podnebia, vie, že je to doslova akoby vás mechom ovalili. A to som ešte v tieni. Ako v každej Ázijskej krajine, keď sa ukáže biely turista s ešte bledšou kožou, má hneď na krku poslíčkov, taxikárov, predavačov so všetkým možným. Tajne so dúfal, že ma z toho vynechajú, no hneď ma z tej naivity vyliečili. A tak sa dávam do reči s taxikárom, čo sa o chvíľu zvrtne na tvrdú biznis debatu o odvoze do hotela. Z ceny som vypapuľoval asi tretinovú zľavu, no ako som zistil posledný deň, aj tak som diskutoval málo. Človek sa učí stále…
Colombo ma viac-menej neprekvapilo, čítal som o Indických mestách a o ich vzťahu k čistote. Zlatá Bratislava. Asi päť minút chôdze od hotela mám nádhernú piesčitú pláž, neskutočne zohriaty Indický oceán a… hromadu naplavených odpadkov. Z neďalekej stanice práve odchádza vlak, tak plný ako sa len dá. Zovšadiaľ trčia nejaké časti tiel a všetko, čoho sa dá držať alebo sa na tom dá sedieť, je beznádejne obsadené.
Takže rýchlo na hotel, zobrať auto a šup do prírody. Vzhľadom na časový plán stíham len výlet do mesta Pinnawela, vzdialená asi 80 km od hotela. Malá nápoveda na začiatok – keď navigácia na Slovensku vypočíta príchod 11.40, v skutočnosti prídete 11.30. Na SríLanke o 13.30. Zrejme to sposôbuje ten časový posun.
Jazda na SriLanke – mimochodom, domorodci to vyslovujú ako ŠríLanka aj ako SriLanka – predstavte si trojpruhovú cestu, zhruba ako naša cesta 1 triedy. Zmestí sa tam na šírku 6 áut, alebo 1 autobus a 4 autá, prípadne dva autobusy a tri autá. Biele čiary na ceste slúžia iba na orientačné určenie smeru. No a každé voľné miesto medzi autami obsadia rikše, tých sa do jedného pruhu zmestí 2-3, podľa skúseností vodičov a počtu parkujúcich na krajnici. Všetko ostatné voľné miesto obsadia motocykle. A v tom všetkom sa konajú cyklistické preteky. Dvojitá plná čiara znamená, že pri predbehaní treba zapnúť smerovky a predbiehajúci autobus stretnete aj v tých najstrmších kopcoch a najostrejších zákrutách. Ak autobus nestíha do kopca dokončiť predbiehanie, niektorý z cestujúcich zamáva predbiehanému aby spomalil. Pohodička, nič sa nedeje, okná sú predsa stále otvorené. Vodiči autobusov sú šialenci. Dopravné predpisy sú tu len teoretická, nedosiahnuteľná veličina. Kto viac trúbi, rýchlejšie ide. Takže v zásade platia len dve pravidlá – A. trúbiť B. platí pravidlo A, inak vás vytrúbia. Napriek všetkému chaosu je to neskutočná zábava a na prstoch jednej ruky bu som mohol zrátať autá, ktoré som videl odreté alebo nabúrané.
Bez ujmy som dorazil do mestečka Pinnawela. Mestečko, či skôr osada na konci ničoho sa pýši sloním sirotincom, starajú sa tu o osirelé a zranené slony. To “starajú sa” znamená, že slony majú polovicu okolitej džungle upravenú ako výbeh a návštevníci sa prechádzajú priamo popri nich. K tomu majú dvakrát denne kúpanie “all inclusive” v blízkej rieke, čo znamená vydrhnutie kože kefou, plávanie a čvachtanie sa celé štyri hodiny denne. Dve ráno a dve večer. A slony si to poriadne užívajú, ako vidno aj na pár záberoch v galérii. Na kúpanie dochádzajú po skupinách cez cestu, priamo pomedzi turistov. Ak máte šťastie, a dostanete hotel s výhľadom na rieku, kúpajúce sa slony sú neskutočný obraz hneď po prebudení, pri raňajkách a pri večeri. Neďaleko je botanická záhrada, kde vám veľmi ochotne vysvetlia a ukážu všetky bylinky, dajú ochutnať čerstvo odtrhnuté plody a vysvetlia ako sa každý z nich používa v Ajurvede. Samozrejme, za menší bakšiš aj prakticky ukážu masáže s použitím toho-ktorého prípravku.
Po návrate do Colomba som ešte stihol zájsť do miestnej ZOO. Slony sú tu uviazané reťazami na nohách takmer bez možnosti pohybu. Skvelé výbehy opíc, medveďov a vtáctva nedokázali vyrovnať zlý pocit práve zo zaobchádzania so slonmi.