Tropický raj, v pravom zmysle slova. Typické pláže s bielym bieskom kontrastujú s hustou džungľou za rozsiahlymi ryžovými políčkami. Kedže Filipíny majú takmer sto miliónov obyvateľov, ani v najhlbšej džungli nie je ľudské obydlie ďaleko. Väčšina turistov sem príde práve kvôli plážam, no krajina ponúka omoho viac. Hustá tropická džungľa, cez ktorú sa predierajú rieky a riečky, ponúka veľmi príjemnú klímu, ak sa už človeku zunovalo opekanie sa na slnku, Už len prechod z voľného priestranstva medzi husto rastúce stromy znamená príjemné ochladenie. Aj tí, čo nemajú chuť sa vybrať ďalej od bezpečia hotelov to môžu zažiť, veľa ciest je vysekaných priamo cez takéto pralesy.

Ponaučenie prvé – never predpovedi počasia. Istý nemenovaný portál strašil búrkami, silným vetrom, dažďom. Už som takmer myslel, že ho nosím všade so sebou. Realita je omnoho príjemnejšia, skvelých 32stupňov a sem-tam obláčik. Najlepšia meteostanica sú domáci rybári.

Ponaučenie druhé – v krajine, kde banány, mango, kokosové orechy, rambutan (to je tá špecialitka, čo vyzerá ako morský ježko), citrusy, rastú všade takmer ako burina, si pod pojmom ovocný džús predstavujú vodu s éčkami zo sáčku. Pravdaže, ceny sú pre európana veľmi príjemné, za 300 pesos, čo je zhruba 5 eur sa dá získať celodenná strava, a to sa netreba veľmi obmedzovať. Na každom rohu je nejaká “eatery”, kde sa dá pomerne chutne najesť. Teda ak má človek rád Ázijskú stravu a ich sladkokyslé omáčky. Zaujímavé je, že s pikantnými jedlami to tu nepreháňajú. Netreba mať z toho obavy, čo je teplene upravené, to je bezpečné. Určite je dobré vybrať si podnik, kde sa motajú domorodci, tam to bude najchutnejšie. Ono to vlastne platí všeobecne, ked nevieš čo a ako, napodobňuj domácich. Stačí prísť k rozostaveným hrncom, popozerať pod pokrievky a vybrať si. Osobne som sa stal závislým na Lechon-e, čo je pomaly pečené prasiatko, podávané vačšinou s ryžou. Cebu a okolie je svojim Lechonom vychýrené, a hoci ide viac-menej o dedičstvo po Španieloch, považujú ho za národné jedlo. A potom delikatesa, čerstvé mango, vyrezávané priamo pred zvedavými očami.

Pár dní v Cebu City pomohlo mojim pľúcam k zdravej čiernej farbe, hoci musím uznať, že je tam podstatne čistejšie, ako napríklad v Colombe na SríLanke. Je tu tiež omnoho viac vidieť kontrast medzi bohatou a menej bohatou vrstvou. Murované a už na pohľad luxusné sídla susedia s drevenými, plechom pokrytými chatrčami. Pravda, je ťažké určiť spoločenskú vrstvu podľa príbytku. Uznajte, načo stavať murované sídla, keď máme celý rok príjemných tridsať stupňov? A prečo stavať, keď sa tajfún každý rok postará o kompletnú rekonštrukciu? No netreba sa báť ani počasia, ani ľudí. Sem-tam síce, len tak zo športu, unesú nejakého turistu, ale zvyčajne sa o neho dobre starajú a výkupné nie je vysoké. Kráčal som aj cez napohľad najchudobnejšie štvrte, ale nemal som pocit, ze by sa mohlo čokoľvek prihodiť. Oni už veľmi dobre chápu, že turisti nosia bubáky a vylomeniny tomu nepomáhajú. Sú to od prírody srdeční, usmievaví a nenároční ľudia.

Neďaleko Cebu je ostrov Bohol, jeden z najnavštevovanejších a jeho prívesok prepojený dvomi mostami, ostrov Panglao. Bohol sa pýši hlavne dvomi atrakciami – Chocolate Hills, čo sú kopce v centrálnej časti ostrova a v určitom počasí a čase sa farba týchto kopcov zmení na čokoládovú. Skutočne je tam veľmi pekne, žiaľ všadeprítomné zástupy turistov ma odtiaľ rýchlo vyhnali. Druhá atrakcia je Tarsier, najmenší primát na svete, veľký ako zovretá päsť plus dlhý chvost. Žije len na tomto ostrove a je pekelne rýchly. Niekoľkokrát utiekol z konára kým som stihol zaostriť fotoaparát. Slušný výkon na to, že mal spať po prehýrenej noci. Len pre zaujímavosť, hlavu dokáže otočiť o 180º.

Panglao sa už stihol stať vychýrenou turistickou lokalitou, samozrejme vďaka plážam, šnorchlovaniu, potápaniu a výletom na okolité ostrovčeky. Takže treba rátať s nekonečnými zástupmi obchodníkov s výletmi a suvenírmi. Zvyčajne je ale lepšie požičať si na pozemné výlety motorku, a na morské zase odchytiť rybára. Napriek tomu sa tam nájdu veľmi tiché miesta, kde opice behajú po dvore a kokosy rastú priamo nad chatkou. Kde je tak ticho, že počuť liezť domácu jašteričku a do najbližšej eatery alebo obchodu treba štvrťhodinku kráčať.

Ponaučenie tretie – pozor na hlavu. Keď sa na Filipínach objaví skoro meter deväťdesiat vysoký vešiak na šaty ako ja, skončiť to môže len s dobitým čelom (trikrát, aby som bol presný, potom som si už zapamätal). Všetky prístrešky sú totiž stavané na Filipíncov, čo znamená vo výške priemerného európskeho čela.

Filipíny sú asi jediná krajina, kde sa poplatky za letiská a prístavy platia priamo, nie sú zahrnuté v cene letenky alebo lodného lístku. Nie sú to horibilné sumy, ale treba s tým rátať a nechať si nejake Pesá až do konca. Predsalen nie je práve príjemné narýchlo hľadať bankomat alebo zmenáreň, nehovoriac o vyšších poplatkoch alebo horšom kurze. V každom prípade, návšteva Filipín stojí za to, a to nielen najznámejšie ostrovy, ale ktorýkoľvek z tých vyše sedemtisíc.