Hneď po prevzatí lode sme nestrácali ani minútu a vyplávali sme z Kaštely smer Brač. Mal som v posádke aj “čerstvé mäso”, prvoplavcov a tak sme tipovali, kto a kedy začne kŕmiť rybičky. Už už už sa to chystalo u jednej obete, dokonca to vyzeralo až na rekord v rýchlosti, ale na naše sklamanie to rozchodila. Pofukoval príjemný zadobočný vietor, a bol by priam hriech nevytiahnuť plachty. Plachtenie hneď v prvý deň dáva nádej, že to tak bude celý čas. Tentoraz ale vietor sklamal a po noci strávenej na bójke na Brači nás čakal celý deň jazdy na motor. Malo to svoje pozitívum v tom, že neboli vlny a mohli sme na obed zastať uprostred mora a v pokoji sa najesť a okúpať. Ďalšiu noc sme strávili na kotve v zátoke Lovište na Pelješaci. Čo čert nechcel, prestal nám fungovať motor, poháňajúci kotvovú reťaz, museli sme ju vypúšťať ručne, kľukou. Z malého priestoru na prove, kde zavadzia všetko, od uchytenia lán, cez člnok až po dvoch natlačených ľudí sa ozývali všetky možné vybrané slová, vrátane takých, čo som v živote nepočul. Celý problém spôsobila morská voda, ktorá sa dostala do spínača a jeho kontakty doslova odhnili. Našťastie, druhý fungoval bez problémov a aspoň vyťahovanie kotvy bolo v poriadku.

Príchod do starobylého Dubrovnika je plný prekvapení. S víziou odmeny za celodennú plavbu, výnimočného pohľadu na nočné mesto a nasvietené mestské hradby, volíme dlhšiu trasu s kurzom na mesto. Už niekoľko hodín fúka silný nárazový vietor spredu, ktorý robí plavbu trochu nepohodlnou. Akoby chcel oddialiť pohľad, na ktorý sa tešíme. Alebo skôr načasovať príchod na presne určenú hodinu. V momente vplávania do mestskej lagúny, priamo pred provu vyplávali zo zátoky dva malé motorové člny. Privítanie bolo veľkolepé, nielen vytúžený neobvyklý pohľad na nočné mesto z mora, ale k tomu aj skvelý ohňostroj zo spomínaných člnkov. Nie je dôležité kto a čo oslavoval, v tom okamihu vládla na lodi povznesená nálada, ktorá nás nepoustila až do noci. Vďaka tomu cesta plavebným kanálom do maríny, spestrená silným nárazovým protivetrom a vlnobitím až do maríny, ubehla ako voda. Uväzovanie lode v takom počasí je celkom zábavná športová disciplína, občas vedúca k zabaveniu depozitu za loď. Naštastie sa všetko podarilo a okolo jednej sme všetci zaliezli do kajút.

Nasledujúci deň sme v zmysle bojového plánu vyrazili do mesta. Priamo od maríny premáva autobus hromadnej dopravy s konečnou zastávkou pri vstupe do historického centra. Hoci bolo pomerne skoro ráno, uličky už boli plné. A to najhoršie malo ešte len prísť. Tušili sme to už pri pohľade na tri veľké výletné lode – ľudovo zvané paneláky, zakotvené v mestskom prístave. A v každom okolo dvetisíc turistov. Nie je ťažké si domyslieť, čo sa stalo keď ich po raňajkách otvorili. Sprievodcovia zavelili, a “cestovatelia” zobrali mesto útokom. V niektorých momentoch to vyzeralo ako v našom hlavnom meste pri nedávnych protestch. Vlastne by sa človek aj pomýlil, nebyť toho množstva fotoaparátov na krkoch a nespočetného množstva najhlúpejšieho vynálezu tohoto tisícročia(selfie tyč). A hoci nápis na stánku hlásal – “Na zmrzlinu je čas hocikedy”, podľa právneho názoru a odborného výkladu slečny za pultom, “hocikedy” je vesmírna časopriestorová konštanta zodpovedajúca pozemskému rozpätiu od deviatej do sedemnástej, takže tú zmrzku sme si museli kúpiť inde. V každom prípade za to stála. Ešte povinné magnetky a vyrážame na ostrov Mljet, národný park s historickým kláštorom uprostred morského jazera.

Rýchlosť celkom slušných sedem uzlov nám pomohla prekonať vzdialenosť medzi Dubrovníkom a Mljetom za prijateľných šesť hodín, a tak sme mohli večerať v pokoji na kotve v zátoke Pomena. Na noc hlásili zmenu a zosilnenie vetra, pre istotu som nastavil aj druhú kotvu. Dopadlo to tak iľkovsky, zmena síce prišla, ale už večer a s podstatne nižšou silou. Ráno posádka vyrazila za dobrodružstvom na bicykloch, starobylý kláštor uprostred jazera je totiž obkolesený turistickým chodníkom, samozrejme plným turistov. Pokrok evidentne dorazil aj do tohoto odľahlého kúta, pri tejto návšteve už boli bicykle vybavené horúcou novinkou – funkčnými brzdami. Do samotného kláštora sa dá dostať len pomocou člnka, tento ale patrí reštarácii na ostrove a predpokladá sa tým pádom aj nejaká konzumácia v podniku. Po krátkej porade sme sa uspokojili s fotografiami z brehu. Mljet je údajne najzelenší Chorvátsky ostrov a skutočne tak aj vyzerá. Vačšina Chorvátskych ostrovov sú vetrom vybičované skaly s nie moc hustým porastom, častokrát umelým. Vinice či olivové háje nahrádzajú v blízkosti ľudských obydlí pôvodný porast, slúžiace ako potrava pre divé kozy. Takže celozelený Mljet je príjemná zmena, osvieženie. Prvé, čo nás privítalo pri kotvení , bolo množstvo včiel. Evidentne boli hladné, ale boj o klobásky a pivo s hladnými námorníkmi jednoducho nemôžu vyhrať.

Nasledujúci deň nás čakala celkom krátka pomerne krátka preplavba na Lastovo. Už skôr sme sa dohodli na kotvení v zátoke Zaklopatica, v ktorej sme už niekoľkorát boli. Takže rýchlo vyviazať loď a hajde na veliko točeno do dediny. Lastovo je malý ostrov s ešte menšími dedinami, takže kto hľadá na dovolenke úplný pokoj a ticho, tu si príde na svoje. Zároveň tento ostrov ponúka jeden z najkrajších výhľadov na more v Chorvátsku. Za pekného počasia je údajne možné vidieť aj Taliansko, vzdialené asi sedemdesiat míľ. Večer sme nabehli do reštaurácie priamo pri móle na grilované ryby. Domáci ich piekli vonku na otvorenom ohnisku a boli naozaj fantastické. A hoci sme šiesti platili toľko, ako prednedávnom ôsmi, určite to stálo za to. Chorváti tie ryby jednoducho vedia pripraviť. S plnými bruchami sme zaľahli skôr ako sme chceli a už sa tešíme na ďalšiu zastávku.

Po niekoľkých hodinách jazdy na motor prichádzame k Zelenej jaskyni na ostrove Vis. Celý deň nefúkalo, sme pekne znudení. Len čo sa približujeme k zátoke pri jaskyni, je nám jasné, že sezóna už je v plnom prúde. Pred pár týždňami tu nebolo ani nohy, dnes je jaskyňa ohradená a vyberajú vstupné. Tak to ostane až do konca sezóny. Vyberač vstupného bol prístupný diskusii o cene a za odmenu si odniesol plechovku dobre vychladeného piva. Samozrejme s ňou hneď zaliezol mimo dohľadu svojich kolegov. Obdivujem ľudí, ktorí sa dokážu celý deň hojdať na mori v malom člnku a na priamom slnku. O prehliadke jaskyne sme si to zamierili do blízkej lagúny. Kotvíme a hneď skáčeme do vody. Má príjemných dvadsaťšesť stupňov, aspoň tak ukazuje teplomer na prístrojovom paneli, a to už je skoro ako vo vani. A potom ešte krátka plavba do Komiže, kde prenocujeme. Typicky Chorvátske, pôvodne rybárske mestečko, s veľmi príjemnou atmosférou. No len ak neprídete počas fotbalového zápasu medzi domácim tímom a Argentínou počas majstrovstiev sveta. Prístavná promenáda a všetky reštaurácie boli beznádejne plné. Neprekvapilo by ma, keby tu bol zhromaždený celý ostrov. Každý gól domácich bol odmenený hlasným revom a streľbou, dúfajme, že len do vzduchu. Výhru potom oslavovali dlho do noci ale napodiv to vôbec nepôsobilo rušivo. Alebo sme len boli unavení po dlhom dni a zaliezli príliš skoro. Vis a Lastovo považujem za najkrajsie Chorvátske destinácie aj napriek tomu, že turistický ruch na nich rastie, stále sú to tiché a pokojné miesta. V Komiži majú najlepšiu zmrzlinu v celom Chorvátsku a pred pár rokmi ju dokonca predávala Slovenka. Svet je veľká dedina, našinca človek stretne kdekoľvek.

Čaká nás posledný deň na lodi, trasu z Visu do Splitu som absovloval mnohokrát, a tak očakávam rutinnú plavbu. Predpoveď hovorí o silnejúcom zadobočnom vetre a tak ideme od začiatku na plné plachty. V zákryte Hvaru však vietor zmenil smer a pri pohľade na tmavé mračná pred nami je jasné, že predpoveď zase nevyšla. Len čo sme stihli stiahnuť plachty, už sa prihnal lejak sprevádzaný silným protivetrom. Keďže fúkalo od Šolty, nestihli sa zdvihnúť veľké vlny. Tie sa naplno ukázali až po preplavbe Splitskych vrát, čo je prieplav medzi Šoltou a Bračom. Silná Bora z hôr zdvihla približne metrové vlny a zvyšok cesty do prístavu pripomínal skôr húsenkovú dráhu. Opäť nás čakala zábava v podobe vyväzovania lode vo vetre s nárazmi dvadsaťpäť až tridsať uzlov, našťastie to bolo opať bez problémov. Doplávali sme na poslednú chvíľu, asi o hodinu vietor ešte zosilnel a prístroje ukazovali v nárazoch tridsaťpäť až štyridsať uzlov v maríne, čiže na voľnom mori to bolo ešte o dosť viac. To už nám ale bolo jedno, boli sme bezpečne uviazaní a chrúmali poslednú večeru na lodi. Zase to ubehlo neskutočne rýchlo ale už sa teším na jesenné regaty.