Ubehlo to ako voda, a tie tri mesiace sa zdali ako tri dni. Jedinec, zvyknutý na prácu zvyčajne prvé dni oddychuje ale najneskôr po mesiaci ho už začnú svrbieť prsty a nervozita z nedostatku tvorivej činnosti sa zvyšuje. A keď je tých mesiacov viac, hraničí to so šialenstvom. Ešte dobre, že cesta k najbližšej wifine trvá v priemere tri dni. Počas cesty to človeka prejde. A tak si sedím na letisku v Singapure, po troch takých, meditujem nad spiacimi koalami a premýšľam nad časom, stráveným v tejto krásnej krajine. Niekoľko ľudí sa ma opýtalo, prečo práve táto krajina a aj v niektorých blogoch a článkoch, ktoré som predtým čítal, som videl otázku, či sa vôbec oplatí taká cesta. Odpoveď samozrejme závisí na očakávaniach konkrétneho druhu živočícha, zvaného turista, takže si priblížme najrozšírenejšie druhy:

Najbežnejší – turista plážoidný (turistus beachis) v meste A nasadne do dopravného prostriedku, najčastejšie lietadla, a vystúpi v meste B. Z neho pokračuje do bodu C, čo je zvyčajne hotel čo najbližšie k pláži. Túto opustí len na jeden, alebo dva výlety so sprievodcom do okolia, prípadne na dennú návštevu najbližšieho shopping centra. Určite sú tu úžasné pláže, napríklad v okolí Ellistonu, Split Pointu, Esperance, Jurien Bay a mnohé ďalšie miesta, skryté pred davmi. Slávne Gold Coast sa ani náhodou nechytá na pláže a duny z čistobieleho piesku južného alebo severozápadného pobrežia. Tento turista si musí položiť otázku, či sa mu kvôli tomu oplatí cestovať na druhý koniec Zeme, lebo pláže Stredozemného mora sú rovnako skvelé. Len ten piesok… On sa tam nakoniec pravdepodobne vyberie, len aby mohol nasledujúceho pol roka začínať každú vetu slovami Keď som bol v….

Turista pozáručný (turistus historicus) je druh, ktorý prelezie všetky historické pamiatky v okruhu päťdesiat kilometrov v okolí. Zaujímavé nie je nič, čo je mladšie ako tristo rokov. Pre tento druh turistu Austrália moc nemá čo ponúknuť. Austrálčania fakticky žiadnu vlastnú históriu nemajú a na kántrenie domorodcov by najradšej zabudli. Z nedostatku lepších nápadov dochádza ku komickým situáciám, keď je napríklad hrdzavá vodovodná rúra označená “Heritage trail”. Čo sa stane s krajinou po príchode takzvaného kultúrneho národa najlepšie dokumentuje okolie Broken Hillu, ale vlastne okolie všetkých banských miest. Ak je ale tento druh zaťažený na kostoly, pravdepodobne si príde na svoje, sú tu naozaj skvosty z pálenej červenej (austrálskej červenej, skoro až rubínovej) tehly ako napríklad v meste Cowra.

Tur túlavý (turistus neobsedis) ako už z názvu vyplýva, nevydrží na jednom mieste viac ako dva dni a aj to len po požití konskej dávky veľmi silných sedatív. Je to človek, ktorý obdivuje prírodu, jej výtvory, pokoj a rozmanitosť života. Prírode je jedno, či oceán tú jaskyňu v útese bude hĺbiť tisíc alebo milión rokov, čas nič neznamená. Len pokoj a ticho, ďaleko od večného zhonu civilizácie. Pre tento druh, ku ktorému sa hlásim aj ja, je Austrália raj na zemi. Klokany, koaly, wombaty, krokodíly, dikobrazy a čojaviemčoešte, rozsiahle eukalyptové a mulgové lesíky, národné parky ako Wilson Promotory, alebo Goodawoona, či Nularbar sú len zlomkom toho, čo človek uvidí, keď sa vyberie niekoľko kilometrov do vnútrozemia. A treba ísť naozaj ďaleko, lebo hluk z kamiónovej dopravy počuť aj na dvadsať kilometrov. Odmena je takisto hlučná, kŕdle papagájov a vrán oznamujúcich si najnovšie klebety pri východe slnka na Pink Lake alebo Yarrie Lake zaručene zobudia aj najväčšieho spachtoša. Pravda, človek si zvykne aj na šibenicu a tak sa mi to po pár týždňnoch podarilo úplne ignorovať. Veď keď sa vykvákajú, možno povedia aj niečo k veci. A keď sa človeku zažiada zmena, stačí zájsť k oceánu a sledovať vyskakujúce alebo len tak lenivo sa povaľujúce veľryby. Toto divadlo určite stojí za to a pre mňa to bol jeden z najsilnejších zážitkov, hoci je len v zimnom období. Alebo zabehnúť pár kilometrov na sever od Perthu do parku Yanchep, kde v noci treba dávať pozor na klokany, špiónujúce, čo sa deje v aute. Nezriedka sa stane, že ráno človek rozospatý vykukne z karavanu a vrazí nosom priamo do klokanieho čumáka. Hlavne, ak si predtým nenasadí okuliare. Spomienky na túto krajinu len tak nevyblednú a maličký chrobák v mojej hlave už aj začal plánovať ďalšiu návštevu, tentokrát v lete. Nech kožuch trochu zhnedne.