Špeciálne poďakovanie pre Tangreto za skvelú organizáciu, cenné rady a skúsenosti.

Plážová promenáda v Miami je obraz z ako Amerického filmu. Vlastne prečo ako, veď sme v júúúessej. Zovšadiaľ znie hlboký bublavý zvuk pravých osemvalcov, hlasná muzika a ľudská vrava. Reštaurácie beznádejne plné. Už sa zotmelo a slávna Miami Beach, jedna z najdlhších a najkrajších pláží, už zíva prázdnotou. Potuluje sa tu len niekoľko samotychtivých párikov a my. A zdá sa, že aj nejaké štvornohé čudo, ale je tma a nedá sa rozoznať, či je to pes alebo len nadmernou konzumáciou unavený spoluobčan. Nuž, nabudúce treba prísť skôr a rezervovať si viac času na skúmanie tunajších tajných zákutí.

Ale stačí už o Miami, nie je to cieľ cesty. Tým je Great Abaco, jeden z najväčších Bahamských ostrovov. Presuňme sa na mape medzi dvadsiatu šiestu a dvadsiatu siedmu rovnobežku, prekrižujme ju sedemdesiatym siedmym poludníkom, kde na severovýchode začína Bahamské súostrovie. Atlantický oceán tu odovzdáva vládu Abačskému moru. Nielen tak pozvoľna, ale naraz, pobrežným reefom, za ktorým už zrazu hĺbka stačí akurát na malé jachty a katamarany. Veľké lode veru neraz stroskotali na skrytých skaliskách, neraz nabehli na plytčinu. Celé toto more je jedna veľká, dá sa povedať dokonca veľkolepá piesková panva s hĺbkou iba niekoľko metrov. Sen každého pravoverného slováka – jemný piesok, čistá voda, a len aby sa nepokazila miešačka. Ten piesok, zaslúži si niekoľko slov. Čisto biely, niekde s nádychom do červena, víri sa v príboji a vytvára pláže, ako vystrihnuté z turistických príručiek, či skôr reklamných materiálov cestovných kancelárií. Tu ani nemusia nič prikrášľovať, všetko je pravda. Čestné pionierske. Hneď od začiatku domorodí obyvatelia ukazujú prívetivú povahu. Akoby vás už pri príchode ladili na pohodu, zabudnúť na každodenné povinnosti, a sústrediť sa na účel príchodu – oddych, relax, zábava. Tieto tri činnosti sú tu alfou a omegou. Ich ústretovosť, zdá sa, nemá konca kraja, o čom sme sa presvedčili už v prvý deň a neustále presviedčali počas celého pobytu. Počas čakania na prevzatie plavidla nás mimoriadne milá a ochotná pani pôvodom z Kanady usadila v neďalekej reštaurácii. Reštaurácia vizuálne v zásade nič moc, kým si čovek neuvedomí, že vlastne obeduje na drevených doskách, pribitých na koly, ktoré trčia z mora. Medzi doskami škára ako ruka takže doklady, telefón a peňaženka okamžite putovali na bezpečnejšie miesto. Základná otázka už pri nástupe do taxíka na letisku bola, aká je miestna špecialita, ktorú by trom hladošom odporučili pod zub. Odpoveď znela “Conch”. Túto informáciu potvrdila aj pani v agentúre. Novinári tomu tuším hovoria – informácia overená z viacerých nezávislých zdrojov. Naklusali sme teda do reštauráce a zavelili “Conch”. Po chvíli čakania kohosi napadlo, že by nebolo od veci vygoogliť, čo to vlastne je. Milovníci morských potvor si určite prídu na svoje. Bolo to celkom poživateľné a niektorým z nás to zachutilo. Pre mňa ale jednorazová záležitosť, rezeň je rezeň. Prvú noc sme ostali v prístave a v Nedeľu začal štandardný kolotoč – zabývanie sa na lodi, zháňanie zásob a ostatné prepotrebné veci ako napríklad uchmatnutie najlepších šnorchlov a plutiev na naháňanie žralokov. Ako prvé samozrejme nájazd na najbližší obchod (nakoniec sa ukázalo, že nie najbližší, vďaka môjmu legendárnemu zmyslu pre orientáciu). Po naložení nákupu do košíkov prišla štandardná otázka o platení kartou. Teta s úsmevom krútila hlavou, dobreže nie dookola. Iba hotovosť. Čo teraz? Kde hľadať bankomat? Situáciu zachránil istý Joseph, ktorému v rade za nami došla trpezlivosť a ponúkol nám zaplatenie nákupu. Pravdaže, sľúbili sme, že príslušný obnos necháme na recepcii našej agentúry u tej milej pani z Kanady. A s úsmevom a nákupom sme odišli. Na Slovensku nepredstaviteľné, že? Konečne dvíhalme kotvy (rečový zvrat, v skutočnosti stačilo odviazať tri laná) a smerujeme na sever – voľba padla na Grand Guana Cay. Plavba bola krátka a pokojná, v zátoke sme sa vyviazali na bóju. A hajde na ostrov. Je to prvá zastávka, treba si to ptrične užiť. Podľa informácií od miestnych, sa v miestnej žúrkovni – klube Nippers – podáva pečené prasiatko. No darmo sa nám zbiehali slinky, prišli sme neskoro. Ostali nám oči pre plač, prázdne žalúdky a pohľad na tancujúcich, z ktorých niektorí, vzhľadom na telesné proporcie, predvádzali priam neuveriteľné kúsky. Žalúdok je žalúdok, a keď ten zavelí, nie je iná možnosť, ako zamieriť do najbližšieho podniku. Tancujúci z Nippers akoby nás sledovali, onedlho prikvitli a tentoraz zvolili kúpanie v bazéne spolu s odtrhnutým pásom žiaroviek osvetlenia. A to som si myslel, že im oči svietili iba z nadmernej konzumácie akoholu. Návrat na loď za úplnej tmy bol pomerne adrenalínová záležitost a čakalo nás prekvapenie číslo dva domorodej ústretovosti. Na palube sme našli oznam o varovaní pred nočnou zmenou a zosilnením vetra. Oficiálna predpoveď síce hovorila podobne, ale s miernejšími následkami. Rozhodli sme sa ostať na mieste, ale bójku doplniť o vyhodenie kotvy. Najjednoduchšie sa nám javilo naložiť kotvu do člna a odviezť ju od lode. Jednoducho myslené, jednoducho naplánované, vykonané za sprievodu všemožných vybraných slov. Na skrátenie, noc bola divoká, vietor mal v nárazoch aj viac ako štyridsať uzlov. Niekoľkokrát sa zdalo, že kotva to nevydrží, no našťaste držala ako prilepená. Bahamy nám teda už v prvú noc ukázali, že nereba nič podceňovať. A tú prebdenú noc dospíme inokedy. Ráno sa mal vietor upokojiť a s ním aj more no predpoveď počasia tu má zrejme tiež na starosti doktor Iľko. Asi by sa poriadne zapotil pri vysvetľovaní dvojmetrových vĺn a tridsaťpäťuzlového vetra cestou späť na Great Abaco. No akonáhle sme zašli do zátoky v Treasure Cay, už bolo počsie podľa predpovede.

Plávajúce prasiatko. Bežnému Slovákovi sa hneď vyjaví mäsko naložené v omáčke alebo vlastnej šťave. Ihneď udrie do nosa vôňa a na jazyku pocíti tú lahodnú chuť. No, ako to už býva, realita je iná. Plávajúce prasiatko tu znamená doslova plávajúce prasiatko. No mali radšej napísať morské prasiatko. V No Name Cay žije celé stádo, spolu s niekoľkými sliepkami. Čľapkajú sa v mori, sú prítulné(tie prasiatka), a ak má prišelec aj nejakú stravu, sú ešte prítulnejšie. Jedno z nich sa mi pred očami priam obracalo na pekáči a zachránilo ich len varovanie, že sú zákonom chránené. Sú zvyknuté na ľudí, radi sa nechávajú kŕmiť (dokonca to nie je zakázané, ale vyžadované), škrabkať a pózujú pred kamerami s noblesou modelky. Stačilo naložiť do člna a … no, tentoraz mali štastie, poďme radšej preč, cieľ je ostrov Green Turtle Cay. Na zmiernene žiaľu za pečeným prasiatkom sme si na večeru urobili kúpené steaky a naozaj to pomohlo. Potrebujeme urobiť menšie opravy na lodi a z agentúry nám zabezpečili na opravu domorodého majstra. Nie je až taký domorodý, je to amík menom George a žije tu už tridsaťpäť rokov. Neodmietne pozvanie na pivo, rozhodne nie je dnes prvé. S hrdosťou ukazuje svoj dom niekde na kopci na opačnej strane prístavu. Po chvíli dumania a ďalšom pive nakladá skipperské kreslo do otlčenej dodávky. Nedúfame, že ho opraví, ani či sa ešte vôbec vráti. Vrátil sa asi o dve hodiny. Aj s opraveným kreslom. A strávil na palube ďalšiu hodinu v družnom rozhovore pri pive. Kým odišiel, nezabudol si vyžiadať záznam preletu nad jeho domom z nášho drona. Je naň patrične hrdý a záznam chce ukazovať svojej rodine.

Ako to už býva, najlepšie zážitky sa začínajú buď slovami – mne sa tam nechce – alebo úplnou zhodou náhod. V tomto prípade je správna druhá možnosť, jeden náhodný pohľad na tabuľu nad polorozpadnutým stánkom spustil reťaz udalostí. Stánok niesol nápis “Fresh Conch salad” a jeho majiteľ bol veselý domorodec menom Eddie. Keď zbadal vstupovať tri napohľad hladné bledé tváre, spustil marketingovú kampaň o kvalite jeho šalátu z ulitníka. Aktuálne mal rozpracovanú objednávku, lenže okamžite oznámil, to nie je problém, len zabehne k moru a vytiahne čerstvé prísady. Tak aj bolo. Pred našimi očami a kamerami ich nalovil a urobil z nich naozaj chutný šalát. Ani mu nevadila naša prítomnosť pri celom procese, hoci tým prišiel o obchodné tajomstvo. Vykľul sa z neho ozajstný biznismen, kým ho dokončil, stihol nám predať nejaké tričká (s motívom jeho biznisu) a zlatý klinec dňa – rybačku v Atlantiku. Malým člnkom veľkosti kajaku a zrýchlením formuly jeden nás odviezol ďaleko na otvorené more. Každý námorník musí mať pred morom rešpekt a určitý strach, lebo more každú chybičku, prehnané sebavedomie alebo zaváhanie tvrdo a neľútostne trestá. Počasie bolo pokojné, vlny najviac do dvoch metrov, no až v takomto malom člnku, uprostred oceánu, s provou smerujúcou na nekonečne rastúcu horu vody, človek získa a vryje si do podvedomia a bude mať rešpekt pred ohromnou silou prírody, oceánu. Tento pocit, ešte dokáže ummocniť pohľad na fotografiu z drona, kde niekde tam dole, uprostred modrých šírav, pomaly napreduje náš malý člnok. Skoro ho nevidno. A hoci rybečka nebola úspešná a udice ostali prázdne, tento malý výlet vytvoril nezabudnuteľný zážitok. “Just a perfect day”.

Nasledujúce dni boli viac-menej oddychové, navštívili sme vychytené zátoky a kotviská v Spanish Cay či Powell Cay, pričom obe sa môžu pochváliť nádhernými plážami s bielym pieskom, palmami na pobreží alebo priezračnou vodou. Každé je niečím výnimočné, či už domácimi maznáčikmi s ostrými žiletkovými zubami (ľudia im vraj nijako zvlášť nechutia a vačšinou dotyčnúčasť tela vypľujú), alebo pokojom a tichom na niekoľkokilometrovej pláži. Alebo možnosťou plávať s rajou a pohladkať si ju. Toto mimochodom nie je celkom dobrý nápad, vzhľadom na dlhý chvost, na konci vybavený jedovatým tŕňom. Ale keď je človek dostatočne nevedomý… Raje v Manjack Cay sú našťastie zvyknuté na ľudí a tak sme mali šťastie, a neskutočný zážitok. Len si predstavte, stačí sa postaviť do vody a čoskoro pripláva veľká tmavá plachta, a pricucne sa na nohu. Niečo ako štvornohý chlpatý domáci vysavač. Len nevie sám vyskočiť na stôl.

Vzhľadom na časté návštevy tornád, v krčmách a hoteloch platí špecifický evakuačný plán. Ten si každý domáci alebo turista musí naštudovať a vštepiť si ho do hlavy. “1. Grab beer, 2. Run like hell”. Ignorovať druhý bod môžu iba obyvatelia jedného z posledných majákov na svete, ktorý od svojho postavenia stále používa pôvodnú techniku. Hope Town lighthouse, jeden z posledných majákov s petrolejovým horákom. Chráni námorníkov nepretržite už vyše dvesto rokov, Námorníkov v Atlantiku upozorňuje na pobrežný reef, tých z Abačského mora zase na pobrežné plytčiny. Výstup strmými schodmi vyvedie návštevníkov okolo zásobníkov na petrolej až priamo ku otočnému mechanizmu šošoviek. A ďalej na plošinu pre údržbu, z ktorej sa ale postupom času stala plošina pre turistov. Dostať sa na ňu nie je ťažké, len treba mať subtílnejšiu postavu, prielez je dosť malý. Pravda, pred dvesto rokmi boli aj ľudia mensí. Výhľad na celý pristav, na Atlantik aj Abačské more, je jeden z najkraších zážitkov. More je aj pri pohľade z lode krásne azúrové, ale až pohľad z výšky ukáže neuveriteľné farby, meniace sa s hĺbkou vody, rozčerenej pofukujúcim vetrom.

Tam, kde na západe končí chladný Atlantik, začína raj na Zemi, zvaný Bahamské ostrovy, obklopené Abačským morom. Nenašiel som lepšie zobrazenie tohoto odovzdania moci ako vo Fowl Cay, malý úzky ostrovček, malá pláž s ružovkastým pieskom, z jednej strany omývaná Atlantikom a z druhej Abačským morom. Sem-tam sa vody prelejú cez pláž zľava, sem-tam sprava. Neustály zápas prírody, síl, ktoré vytvárajú úžasné scenérie pre potešenie ľudského oka.