The Sunshine state. A právom. Odkedy som tu, poctivo nám oskar svieti, len pár obláčikov sa sem zatúlalo. No a pekná, čistá obloha cez deň znamená poriadnu zimu v noci. Nečakal som, že tu budem pekne po horniacky ráno škrabať námrazu z okna.

A tiež krajina mŕtvol pri ceste, toľko zrazených klokanov som nevidel nikde inde. Tunajšie vtáctvo má z toho veľkú radosť, veď stačí si sadnúť na konár, pospať si, a ráno sa vždy objavia čerstvé, chutnučké raňajky. Sem tam sa niektorá vrana zažerie na ceste pred blížiacim sa autom, ale aj v armáde sú nejaké straty povolené. Pri cestách po Švédsku som videl veľa áut s namontovanými veľkými reflektormi, vraj aby bolo vidieť soba už zdiaľky. Tu sa svetlá nemontujú. Namiesto toho je na každom aute vpredu masívna mreža priamo spojená s rámom auta. Aj tak to tu prekypuje životom, zima-nezima. Po pravidelných záplavách je tu všetko zazelenané a o povestnej smrtiacej buši ani známka. To, čo na mapách vyzerá ako pusatina a púšť, je v skutočnosti známa, červená pôda. Ona je vlastne na celom kontinente taká, doteraz som ju radil skôr k oranžovému odtieňu, tu je sú miesta, kde je až žiarivočervená. Môže za to vraj červený pieskovec a obsah železa. Keď už teda slnko poriadne páli, je na čase konečne vliezť do mora. Takže krátka zastávka v Harvey Bay na kúpanie. Keď je dosť teplá voda pre veľryby, aj vlčisko si môže kožuch omočiť. Parkujem a už aj mierim na pláž. Lenže čo to? Pláž sa pohybuje… Asi som to prehnal s tým pitím. Pre istotu pozerám na záručnú dobu na fľaši. Všetko sedí, ale pláž sa namôjveru hýbe. Tisíce malých krabov sa po odlive snažilo zahrabať do piesku a z diaľky to vyzeralo dosť záhadne. Zovšadiaľ sa zlietalo vtáctvo na večernú hostinu. Veľa krabov sa nestihlo zahrabať včas a spestrili im jedálniček. Tunajšia pláž je smelo porovnateľná s Gréckom, dlhý, pozvoľný vstup do vody, ako stvorené pre deti. Len voda nie je taká čistá, víri sa v nej piesok. To pravdaže nevadí, plávať sa dá, hoci treba dlho kráčať, kým je to aspoň po pás. Ale veď mám dosť času. Najviac ho zaberie vytriasanie jemného bieleho piesku zo všetkých zákutí oblečenia.

Takmer každý deň zastavujem pri jazerách a riekach a pri mori, no krokouši si zo mňa robia rovnaké žarty ako predtým ostatné zvery. Došiel som až k Emu Park a stále nič. Je to zároveň najsevernejší bod môjho výletu, odtiaľto sa vraciam späť do Perthu. Aspoň teda nakuknem na blízku krokodíliu farmu. U nás sa chovajú ako domáci maznáčikovia tigre, tak prečo nie sedemmetrový krokouš? Alebo rovno dvadsať kúskov? A sú to veru poriadne zvery, neporovnateľné s tým, čo u nás vidieť v ZOO. Najväčsí má vyše sedem metrov a vyše osemsto kíl. Z tých malých, žltých, zákerných očiek len pozerá lákanie “poď si zaplávať, bude to super, ukážem ti svoju špajzu”. Na to, akí sú veľkí a ťažkí sú veru poriadne mrštní a obratní, za pochúťkou vyskočia aj dva metre. Fotogafie, vystavené v bare, dokonca zachytávjú krokouša, ktorý ulovil nízko letiaceho vtáka. Každý návštevník bol upozornený, aby nevystrkoval ruky nad ohradu, lebo zdola to vyzerá ako kuracie krídelko a teda maškrta. Na záver sa môžeme pomaznať s asi dvojročným mláďaťom, má asi trištvrte metra a pre istotu zaviazanú tlamu. Hmm, taký pármetrový strážny krokouš na záhradu… A na plote tabuľka – pozor, hladný krokouš… Ani veľa starostí s tým nie je, stačí nakŕmiť raz za pol roka, on si nejakého suseda uloví aj sám.